INMUSIC

Prečo práve Slovensko? Ako si sa sem dostal?

Celkom jednoducho, raz som tu hral na Wilsonicu, lenže to celkom nevyšlo, pretože začalo dosť pršať, takže sa to celé muselo presťahovať. Tam ma asi videli chalani zo subu, ktorí ma teraz oslovili .Okrem toho včera som hral vo Viedni, čo je asi taká bežná cesta, ako sa umelci dostanú do Bratislavy a na Slovensko.

Akým spôsobom produkuješ a tvoríš ? Nahrávaš si sám živé nástroje?

To sa časom dosť zmenilo, pretože som dlhé roky hral len tvrdé techno. Po desiatich rokoch to začalo byť nudné a počas tých rokov som začal aj s nakupovaním "simplesizer a drummcomputer" nato, aby som mohol produkovať elektronickú hudbu. Bolo to všetko vzrušujúce a nové, ale po čase sa aj toto všetko opotrebuje. Začal som skúšať živé nástroje a zistil som, že ich nahrávanie je zaujímavejšie. Majú totiž teplejší, jemnejší tón. Takisto pracuješ s ľuďmi, čo tiež nie je na zahodenie, keďže som 10 rokov sedel v štúdiu sám. Človek sa postupne takto stáva autistom, a preto som sa naučil spolupracovať aj s inými hudobníkmi a vážiť si ich prínos, ktorý dodávajú pripravovanej platni.
Teraz to znie tak jednoducho, ale človek najskôr musí akceptovať ten "input" a nehovoriť si hneď, že to je všetko na hovno. Treba si jasne povedať, čo chceš dosiahnuť a čomu sa chceš vyhnúť. Otvorilo mi to neskutočné množstvo nových ciest a odvtedy spolupracujem s mnohými inými ľuďmi. Pozývam štúdiových hudobníkov, robíme aranžmá napríklad s huslistkami, bubeníkmi a podobne...

Ale prečo práve ten skok k elektronike?

Pretože techno pre mňa nikdy nebolo skutočnou výzvou. Býval som 12 hodín sám v štúdiu a keď si tam tak dlho a počúvaš len samý basse-drumm, odletí ti dekel. To je pre mňa moc ploché. Techno má určite svoju oprávnenú existenciu a nečudujem sa, ak sa to hráva v kluboch, ale nikde inde mi to nedáva zmysel, či doma, v štúdiu alebo v aute, vždy mi to lezie na mozog (semeniky).

Akú hudbu počúvaš momentálne a čo si počúval ako decko?

Hm, ťažko povedať. Radiohead, Mogwai, Steeve Reich alebo napríklad Muse. Vlastne všetko naraz a odvtedy mám problémy vyprodukovať platňu, ktorá by bola postavená na nejakom koncepte. Neviem si totiž vybrať špeciálny sound. Z toho sa mi dosť ťažko poskladá platňa, tak aby to dávalo zmysel.
Ahh a ako decko... no počkaj. Môj otec nemal zlý hudobný vkus, páčil sa mi Pink Floyd, no to len občas, človek totiž zo zásady nemá rád to, čo počúvajú jeho rodičia. Pamätám sa, že som vtedy pokazil gramec môjho otca, čo bolo na hovno. Vážnejšie som sa k hudbe dostal cez moju sestru, ktorá počúvala Cure. To bolo však myslím jediné, čo som z jej hudobného výberu počúval. A potom prišlo techno. Bol som decko v období po páde múru, čiže v tom období sa k nám dostalo množstvo nových vecí, vrátane techna a drogového experimentovania. To bol taký koktail, ktorý ma ako teenagera dosť fascinoval.

Ty a drogy?

Je to podľa mňa hlúposť, keď ľudia tvrdia, že nikdy nebrali drogy. Myslím, že je to taká súčasť vývoja a ja som rád, že som si tým všetkým voľakedy prešiel, takže teraz mám z veľkej časti pokoj a moja chuť experimentovať sa drží v medziach.

Púšťaš si svoju muziku mimo štúdia?

Iba ak k analýze. Nie je to tak, že by som si ju užíval. Rozdiel je v tom, že ak máš kapelu, počúvaš svoj song 100-krát v skúšobni, čo asi postupne tiež ide na nervy, ale ako hudobník ktorý sa zaoberá elektronikou, si kapela a producent v jednom, tým pádom si púšťaš všetko 3-krát dlhšie. Ten istý loop 25.000-krát a potom tu sračku už nemôžeš počúvať. Postupne to dokáže človeka dohnať k priepasti. Počúvam svoju vlastnú hudbu vždy znovu len preto, že sa snažím zistiť, či znie tak, ako by som chcel. Potom si to pustím o tri dni na inej zostave, aby som si mohol byť istý, že to všade znie dobre.

Kto prvý si vypočuje nový, hotový track?

Rozhodol som sa, že už nikomu v procese výroby nebudem nič púšťať, lebo ma zbytočne rozhadzujú rozdielne názory ľudí.
Ako som vravel, mám rád, keď iní hudobníci prispievajú k mojej tvorbe, potom to vlastne oni počujú hneď v najranejšom štádiu, ale nerád chodím s nedokončenými trackmi zbierať nejaké názory iných ľudí. Dorobím track a nakoniec sa aj tak často stáva, že to nepustím nikomu, len to rovno pošlem labelu k vydaniu.

Ani len mame?

Vlastne áno! Je to zvláštne, že jej sa moja hudba páči. Je to také malé kritérium. Moje albumy musia byť vždy počúvateľné aj pre moju mamu. Podľa mňa je experimentálna hudba potrebná, ale musí obsahovať aj nejaký entertainment faktor. Tu je moja mama dobrým testerom.

Povedal by si sám o sebe, že produkuješ hudbu pre väčšiu skupinu ľudí?

Moju hudbu určite počúva veľa rôznych ľudí, ale neprodukujem ju pre niekoho. Som len tak v štúdiu a robím, čo sa mi práve zachce. Ako som vravel, som v takej a takej nálade a robím to, na čo mám chuť a odvahu. Nakoniec z toho buď niečo vzíde alebo aj nie. To je aj dôvod, prečo som prestal pracovať pre Shitkatapult. Nechcem vedieť, čo sa dobre predáva, nechcem poznať to pozadie, lebo potom sedíš v tom štúdiu a rozmýšľaš, že hm…toto je dobré, ale nepredá sa to. To je taká hlúpa, komerčná, podvedomá myšlienka, od ktorej sa treba dištancovať. Keď robím remixy, musím rozmýšľať aj nad tým, ako upraviť song tak, aby bol dostupný aj inému publiku. Ale nakoniec sa aj tak vždy vyberiem iným smerom, pretože človek musí robiť to, čo sám uzná za vhodné.

Ako si sa dostal k spolupráci s Ellen Allien? Plánujete v budúcnosti ešte niečo podobné?

Ellen je moja najlepšia kamarátka. Často mi volala ,,poď, spravíme spolu nejakú platňu" a ďalšia vec je, že celý B-pitchcontrol sú vlastne moji kamaráti.
A čo sa týka ďalšej platne, myslím si, že sa to stane, ale nikam sa neponáhľam. Ellen chce teraz robiť svoj album a aj ja mám tiež niečo iné v pláne, ale niekedy sa určite zas dáme znovu dokopy.

Ako ste sa vy dvaja vlastne stretli?

Pred asi šiestimi rokmi sme každý osobitne hrali na takej podivnej akcii. Aj keď sme sa už videli na inej akcii a ja som Ellen poznal ako underground DJ-ku, nikdy sme sa spolu nerozprávali. Toto sme vlastne spracovali, až keď sme sa stretli. Totiž, zistili sme, že máme ten istý pohľad na veci a stali sme sa priateľmi. Dlho som sa učil vychádzať s inými ľuďmi v štúdiu, ale s Ellen to bolo iné, tak sme si pomysleli ,,...fajn, môžeme spolu spraviť platňu". Veď už predtým sme spolu cestovali po USA a zistili sme, že aj hudobne aj ľudsky si sedíme. Obaja sme boli unudení z toho, že hráme len sami, tak sme si spravili priestor, v ktorom sme mali obaja omnoho väčšiu zábavu.

Čo hovoríš na debutový album Tremtemøllera?

No, zo začiatku som ho nemal moc rád. Jeho remixy mi nesedeli, boli pre mňa také moc vyumelkované, až neskôr som si uvedomil, že ten album je naozaj dobrý.

Máš rád Berlín? Pri hraní určite veľa cestuješ, tak ma zaujíma, či ťa niektoré miesto nadchlo natoľko, že by si bol ochotný presťahovať sa.

Vždy, keď sa vrátim z turné, pýtam sa sám seba, prečo tu vlastne žijem. Všade samé smradľavé autá, veľa ľudí a podobne. Ak by som si to mohol dovoliť, žil by som mimo mesta. Na druhej strane, infraštruktúra Berlínu je pre produkciu electro veľmi výhodná. Nie som žiaden sedliacky typ, ale rád by som sa odsťahoval z mesta. Vedel by som si predstaviť jazdiť s motorkou popri Ríne... Stres a autá mi lezú na nervy. Neviem však, kam by som sa odsťahoval. Skoro som odišiel do Barcelony, potom mi však napadlo, že by som tam asi moc zlenivel. Je to akoby pekný Berlín.
Na druhej strane je ale super, že ak potrebuješ nejaký remix, jednoducho skočíš o dve ulice ďalej… Inak strašne rýchlo zabúdam. Grécko a Španielsko a aj východ mám rad. Dobré publikum.

Ako sa vysporiadavaš s live soundom?

Občas je to trauma, keď je zlé ozvučenie. Tu je to fajn, ak tu budú ľudia žiť, bude to super.

Čo si myslíš o Falcovi?

O Falcovi si teda nič nemyslím, viem len, že bol asi dosť veľký borderliner. Raz som čítal knihu o borderlineroch. Bolo v nej napísane niečo o tom, že tí, ktorí sú šialení, sa stanú slávnymi a nie tí slávni šialenými. Možno je to aj Falcov prípad.