INMUSIC

Ešte pred prvým nádychom organizátori naplánovali premietanie dokumentárneho filmu Bažant Pohoda 007 Marcela Nevína, aby tak ušetrili za predkapelu a udržali prijateľnú cenu lístka. Samotný film je pre mňa sklamaním. Michal Kaščák sa pre koncertom vyjadril, že finalný zostrih bol dokončený až par hodín pred koncertom. To bohužial bolo očividné aj bez jeho slov. Sympatický nápad poskladať tie najlepšie vystúpenia kapiel a zachytiť festival bez jediného hovoreného slova sa zvrhol na reklamu a povrchný záznam toho “najlepšieho“. Tvorcovia zrejme nepochopili, že Pohoda nie je druhotriedny plážový festival. Prezentovali ho, ako prehliadku plaviek, dekoltov a zadkov. „Nedám si, díky“. Rovnako si nevšimli, že nie je len o headlineroch, ktorých nastrihali za sebou a medzi nich vložili zbytočne dlhý záznam breakdance workshopu. Jediné čím dokument potešil, boli ukážky vystúpenia The Hives, prestrihy z Wu Tang Clan a Mando Diao, z ktorého ste mohli vidieť, ako sa hrá rock'n roll på Svenska.

Väčšina ľudí s príchodom päť člennej kapely na scénu pravdepodobne zabudla, že vôbec nejaký dokument videla. Páni sa predstavili na prehľadne postavenej scéne, jemné nasvietenie podporovalo intímnu atmosféru ich pesničiek a strpčovalo život fotografom. J.B. (klávesy, spev) a Nicolas (basa, akustika, spev), doprevádzaní trojicou inštrumentalistov (bicie, gitary, korg, rhodes, klávesy) svoj setlist postavili na starších kúskoch z albumu Talkie Walkie (Run, Venus, Cherry Blossome Girl) na lahôdkách z klasiky Moon Safari (Talisman, Remeber, Kelly Watch the Stars, Sexy Boy, La Femme D´Argent) i zo strašieho albumu 10 000 HZ Legend (Electronic Performers, Radian, People In the City, Don´t be Light). Air sú si zrejme vedomí toho, že by nebol veľmi dobrý nápad opierať sa pri ŽIVOM hraní o skladby z posledného albumu Pocket Symphony. Zahrali nám z neho len tri najvýraznješie skladby - Naplam Love, Redhead Girl, Mer du Japon. Raritou bola naživo doteraz neperformovaná J´ai Dormi Sous L´eau, doplnená v prídavku o High School Lover z ich soundracku k filmu Virgin Suicides Sofie Coppola.

Budem sa chvíľu inšpirovať dennou tlačou: Slovenský novinársky syndróm, vyčítať kapele ako je Air nekomunikatívnosť považujem za detisnký prístup. Povinné „Achoj“ a „Dhakujeme“ a tiež fakty, že „you´re all sexy“ (čítať s výrazným francúzskym prízvukom) a že Nicholas je francúzsky robot, bohate postačili. Predsa len to nie je komorný koncert, na ktorý si idem s interprétom pokecať o jeho problémoch s manželkou a milenkou..Vypredaná sála PKO nadšene tlieskala po každej pesničke, našli sa však aj sklamaní ľudia, ktorých Air nudili. To máte tak, ak niekto pozná len pár singlov... Na druhej strane je pravda, že koncert kapely akou sú Air by mal zaujať aj keď poznáte len pár hitov, ale toto ja neviem posúdiť. K tomu, že koncert nebol totožný s obývačkovým počúvaním prispel v prvom rade hosťujúci bubeník Earl Harvin, ktorého je podľa mňa škoda v jeho domovskej kapele Warren Suicide. Zarážajúco presná strojová hra (Remember) kombinovaná s organickým prístupom (La Femme D´Argent), vyrážala dych rovnako, ako napríklad jeho improvizované intermezzo v Don´t be Light.

Ak by mi niekto pred dvoma rokmi tvrdil, že Air zahrajú v PKO, považoval by som ho buď za šialeného surrealistu, alebo za obyčajného blázna. Cena 399 – 599 Sk za kvalitu, akú Air nesporne predstavujú, považujem za smiešnu a bolo by škoda nevyužiť príležitosť nadýchať sa.