INMUSIC

Maxïmo Park sú typickým vzorom energickej gitarovky, ktorá dokáže naživo ešte o čosi okoreniť svoje prevažne rýchle nahrávky. Paul Smith a jeho kapela nám to dokázala 26. októbra v hale Gasometer. Maxïmo Park ale rovnako ako The Rakes, takmer v ničom nevybočuje zo žánrovej škatuľky Indie / Alternative / Rock. O Kaiser Chiefs a ich živákoch sme tu už tiež čosi písali a na ostatné koncerty našej dobročinnej organizácii nezostali finančné prostriedky, takže vám budú musieť stačiť názory konkurenčných portálov.

 Prvú novembrovú stredu patrila Viedeň, presnejšie Arena birminghamskej gitarovej štvorke Editors. Ešte skôr, ako priestor vypredanej Areny až po strechu zaplnil hutný zvuk naliehavo, chladne a smutne znejúcich gitár, pokúšala sa o niečo podobné predkapela. The Boxer Rebellion boli presne tým, z čoho som obviňoval Editors, keď som sa k nim po prvýkrát dostal. Uťahaným, utrápeným revival bandom Joy Division, ktorých Ianko Kurtíš, nám ešte po koncerte nezabudol pripomenúť prečo sú skutočne tu. „Ak sa vám páčilo, môžete si vzadu kúpiť naše tričká alebo odznačiky.“ The Boxer Rebellion sa tak ukázali ako takzvaná „tričková“ kapela a podľa mojich výskumov neohúrili ani ľudí, ktorí si ich už nejaký ten rok púšťajú aj do svojich obývačiek.

Ale späť k hlavnému chodu. Musím sa priznať, že albumový debut Editors The Back Room som svojho času počúval bez toho, že by som si k Editors vytvoril nejaký hlbší vzťah. Bol to taký ten album, ktorý si človek občas pustí, ale rozhodne nemá potrebu vŕtať sa v biografii, alebo nebodaj v textoch. K tomu som sa však neskôr dopracoval a o to viac som bol sklamaný z albumovej dvojky, ktorá tak trochu trpí syndrómom druhého albumu. Nechcem povedať, že by An End Has a Start bol zlý album, ale v porovnaní s The Back Room obsahuje aj nejakú tú ťažko stráviteľnú vatu. Tú našťastie kapela zo stredajšieho setlistu úplne vypustila a nahrádzajúc ju dvoma b-sides a jednou dovtedy nepočutou novinkou, určite potešila aj tých najzainteresovanejších. Od úvodnej Lights, cez naživo úžasne znejúce skladby Blood, Bullets, Bones, singlovú novinku The Racing Rats, očakávanú Munich atď., atď. až po záverečnú Fingers in Factories si Editors udržali drive a predvádzali inštrumentálnu a vokálnu profesionalitu bez toho, aby potrebovali zaujať teatrálnou show. Páni si jednoducho vystačia so svojou hudbou, ale ak by sa vám málilo nejakého toho zábavného elementu, stačilo sledovať mimické prejavy speváka Toma Smitha, ktorý napriek tragičnu v textoch pri ďakovačkách, so svojimi vztýčenými palcami a šibalským úsmevom, pôsobil ako veselý permoník.

Keď teraz počúvam bootleg z Areny, ešte viac sa utvrdzujem v tom, že Editors posúvajúc scénu zase niekam inam, sú schopní sprostredkovať svoje skladby naživo s omnoho silnejším efektom a jednoducho patria k súčasnej špičke. Ich koncert bol asi nielen pre mňa príjemným prekvapením, keďže doteraz som zbieral vyhranené, buď úplne negatívne, alebo pozitívne reakcie.