INMUSIC

Niekoľko dní pred festivalom postupne odriekli svoju účasť Manic Street Preachers (vraj pretože nestihnú včas doviesť aparatúru z Japonska), Peeping Tom, Chris Cornell, Tokyo Police Club..., nehovoriac o ďalších, nie veľmi lákavých menách, ktoré by ale festivalu zarobili slušný balík. Aby toho nebolo málo, hneď prvý festivalový deň zamietli svoju účasť aj Tool a posledný festivalový deň si trend zopakovali Klaxons. Ťažko povedať, do akej miery je toto všetko vina firmy Nova Music, ktorá stojí za festivalmi Frequency, Nova Rock a nie veľmi vydareným Hodokvasom.

Prvý deň, poznamenaný dierami v line-upe, teda priniesol množstvo nemeckých, ale aj anglických wannabeindiegitaroviek, ktoré som si poctivo odzíval. Z ľahostajnosti a zlej nálady ma vytrhli až škótski The View. Chalaniská sú snáď ešte mladší ako ich kolegovia z Arctic Monkeys, ale napriek tomu im to hrá rovnako dobre. Dokonca mi nevadil ani ten dotieravý škótsky akcent speváka Kylea Falconera, vďaka ktorému nie som schopný ich debut Hats Off to the Buskers dopočúvať do konca. Popri pútavom muzikantskom výkone mal koncert The View svoje kúzlo, bezprostrednosť a vtip. Mal všetko to, čo chýbalo predošlým vystúpeniam Jerx (názov hovorí za všetko), The Films a Brand New. Za zmienku ešte stoja The Dandy Warhols, ktorí síce predviedli solídny výkon, ale ten sa nejak nevymykal z lepšieho priemeru.

Rakúske publikum aj tak viac zaujímalo pivo a otravný crowd surfing, ktorý by mal byť na festivaloch zakázaný. Človek má potom celý čas pocit, že sa ocitol na druhotriednom punkovom koncerte v Randal klube. A keď sa nad vami vezie osemdesiatkilový v pive vykúpaný Rakúšan, je len malá pravdepodobnosť, že doceníte samotný koncert. Podobné veci ma sprevádzali celý festival a vrchol prišiel pri koncerte švédskych synth-popových The Sounds. Koncert by som si na moje prekvapenie aj celkom užil, nebyť tých všadeprítomných, “hudbumilujúcich“ fanúšikov rakúskych odpadov ako Die Ärzte a Beatsteaks, ktorým neskôr Trent Reznor z Nine Inch Nails adresoval poznámky ako: ,,Did they put something in your Wiener schnietzel?“

Večerné koncerty Groove Armady a Silverchair len potvrdili moju teóriu o tom, že hudobní dramaturgovia festivalu zaspali niekde v 90tych rokoch. Samozrejme, nemám nič proti starším kapelám. Ak je však lineup z polovice poskladaný z nedávnej, tej menej pútavejšej časti 90tych rokov, nie je to príliš dobrá vizitka pre festival. Poradie, v ktorom nasledovali kapely, bolo tiež postavené na hlavu.

Druhý deň otvárali anglickí Ghosts, znejúci ako revival band Keane + Travis. Nasledovali aspoň trochu zábavnejší Rakušania Fotos a konečne !!! (alebo ak chcete Chk Chk Chk), ktorí potvrdili teóriu o tom, že množstvo súčasných indie kapiel nemá na svojich albumoch ani zďaleka zachytenú tú energiu, ktorú zo seba vydávajú na pódiu. Napriek tomu, že frontman Nic Offer vyzeral akoby požil viac drog než by bolo potrebné, nebol koncert len ďalším odvarom stokrát počutého. To aj vďaka inštrumentálnym výkonom, ktorých rozmanitosť dopĺňala trúbka, saxofón a minimalistické elektropodklady.

Po tom, ako som bol nútený stráviť ešte niekoľko post-punkových drsných pózerov prišiel prvý skutočný headliner festivalu. The Good The Bad And The Queen sa objavili na starostlivo vystavanej scéne na čele s ex-Blur-Gorillaz Damonom Albarnom. Jeho úhľadný cylinder nasledoval gangsterský klobúčik Paula Simonona (ex basáka-The Clash) v závese so slameňákom na hlave nigérijského majstra afrobeatu Tonyho Allana. Brutálnu zostavu ešte dopĺňal ex-The Verve Simon Tong, ktorý ale na rozdiel od kolegov vyzeral, že je mu to všetko jedno. A mne bolo tiež všetko jedno, pokiaľ kapela z pódia chŕlila atmosféru industriálnych častí Londýna, tak úžasne zaodetú do svojich štúdiových skladieb. Tracky ako 80´s Life, History Song, Northern Whale, alebo zimomriavky prinášajúca Green Fields, boli v koncertom šate doplnené o sláčikové kvarteto a nejaké tie sample. A bolo vidno, že s výnimkou Simona Tonga si páni svoje divadlo naozaj užívajú. Ale ako sa spieva v jednom z textov, toto všetko je len the blessed routine For The Good, The Bad And The Queen. Bravo.

O druhú a najúčinnejšiu kompenzáciu všetkých nedostatkov Frequency sa postarali new-yorskí elegáni, prezentujúci svoje špinavé umenie pod menom Interpol.

Nezaujato musím povedať, že toto bol jeden z najlepších koncertov môjho života, napriek tej pasivite publika, ktoré spôsobilo to, že kapela nezahrala plánovaný prídavok v podobe skladieb Lief Erikson a Stella Was A Diver And She Was Always Down.

Zaujato musím povedať, že to bol geniálny koncert od prvej skladby Pioneer to the Falls až do poslednej epickej NYC. Interpolovskú atmosféru anonymity špinavých veľkomestských ulíc, temných romancí a hľadania posledných ľudských hodnôt podporil husto padajúci dážď, do ktorého narážali červené svetlá reflektorov a Banksova šifrovaná lyrika. Alebo, ako by povedal istý Rreinhardt: Zúpafantastiš. Ja.

Posledný deň festivalu takmer nestojí za zmienku. Až na vynikajúci koncert Kaiser Chiefs, ktorí predviedli elektrizujúcu rockovú show bez zbytočných kecov a príkras. Frontman Ricky Wilson musí byť neskutočne hyperaktívny človek, keď vládze celý koncert skákať a pri tom spievať texty vystrihnuté z prostredia anglických realií. Kaiser Chiefs aspoň z časti zaplnili dieru, ktorá zostala v line-upe po odvolanom koncerte Klaxons. Po temnej garážovej smršti pre ujačané 13ročné dárkerky á la Fall Out Boy sa pre mňa koncertne pódium uzavrelo o nič viac talentovanejšou kapelou Billy Talent. Moje unavené nohy ma ešte zaniesli pod Open Minded Stage, kam som si išiel zasmažiť na trošku odfláknutý Dj Set od nemeckých Digitalism (recenzia tu).

Záver:

Frequency vo mne vyvolal odpor voči veľkým festivalom, na ktoré sa chodí len kvôli headlinerom, pretože inak nie je čo objavovať... Frequency vo mne ale vyvolal aj odhodlanie vidieť znova Interpol a Albarnov projekt. Nie však na festivale, ale na normálnom koncerte. Podobne si nenechám ujsť koncert Kaiser Chiefs 31.10. vo viedenskej Stadthalle.