INMUSIC

Každý, kto doteraz opice považoval len za umelo vyprodukovaný gitarový boy-band, sa na vlastnú spotenú kožu mohol v stredu 11. júla presvedčiť o opaku. Ale poďme pekne poporiadku. Ešte než sa na pódiu objavili mamfpičisticko spustené viečka Alexa Turnera, viedenská Arena hosťovala britských, vraj special guests, The Coral. Celkom ma potešilo, že organizátori nevybrali do úlohy supportu nejaký akožetemnýgitarový emo-punk, ako to bolo posledne v prípade koncertu Klaxons, keď som si musel vytrpieť modelky Skeptic Eleptič(kujem).

Chlapci z The Coral vyzerali, že si predskakovanie celkom užívajú aj keď publikum (až na pár hystericky jačiacich štrnástok v prvých radách) sa už nevedelo dočkať opičiek. Šesťčlenná kapela mi svojim preťahovaným wrightovským zvukom hammond organu a jednoduchou akustickou gitarou neraz pripomenula raných Pink Floyd, tak ako zneli na debute The Piper At The Gates of Dawn. Neskôr sa samozrejme dostavili osvedčené hity, Dreaming of You, publikum oživujúca In the Morning, či vydarený singel Who´s Gonna Find Me z ich najnovšieho albumu Roots and Echoes. V druhej polovičke setu som si pre zmenu spomenul na ich amerických bratov The Thrills, ktorí v svojej gitarovej hudbe podobne ako The Coral využívajú fragmenty country žánru. Živelný prejav Jamesa Skellyho zas pripomína The Zutons...Rozhodne nemôžem povedať, že by ma The Coral nudili, ale že by som z ich koncertu bol unesený sa povedať tiež nedá. Predskakovať Arctic Monkeys asi nie je ľahká úloha, každopádne originalitou práve neprekvitali.

Po tom ako predkapela s tlmeným potleskom opustila stage, začalo byť v Arene naozaj dusno. Asi po dvadsiatich minútach sa na pódiu objavili Alex Turner, Matt Helders, Jamie Cook a basák Nick O´Malley a bez okolkov spustili A View From The Afternoon, starší singel z debutu Whatever People Say I Am, That´s What I Am Not. Rakúske pravidelne rozkvasené publikum, skáče a spieva/vrieska tak hlasno, že má človek občas problém počuť samotnú kapelu. Vidieť Rakúšanov takto žiť, bolo pre mňa celkom ojedinelým zážitkom. Končí  A View From The Afternoon a Monkeys bez vydýchnutia štartujú Brianstorm, prvý singel z albumovej dvojky Favourite Worst Nightmare (recenzia).

Get on your dancing shoes, You sexy little swine spieva Alex a ľudia ochotne poslúchajú.

Nasleduje pár starších skladieb, ktoré opäť striedajú novinky. Je jasne viditeľne/počuteľne, že rovnako ako sa Arktici môžu spoľahnúť na osvedčené hity (Mardy Bum, I Bet You Look Good On The Dancefloor, When The Sun Goes Down...), nesklamú ani veci z druhého albumu. Osobitná singlovka Leave Befor the Lights Came On, novinky Teddy Pricker, This House Is A Circius, Do Me a Favour, moja obľúbená If You Were There, Beware či kľudnejšia Old Yellow Bricks znejú naživo rovnako razantne ak nie ešte lepšie.  To isté platí aj v prípade Flourecsent Adolescent. Mimochodom pozrite si klaunovské video k tejto singlovej dvojke. Názov skladby D Is For Dangerous by sa kľudne mohol vzťahovať na magora so samovražednými sklonmi, ktorý sa rozhodol užiť si koncert priamo z centra diania, spomedzi hysterických faniniek a nielen pogujúcich ľudí. (Viď ja.)

Mimochodom, keď sme už pri tých faninkách...je paradoxné, že prvé rady obsadili vystajlovaní dárkeri a nezletilé dievčence s ostrými lakťami, o ktorých Alex Turner s takou nechuťou spieva v pesničke A Certain Romance. Čakal by som to možno niekde v Londýnskej Astorí, ale v Rakúsku? Nemôžem si pomôcť, ale pohľad na štrnásťročné Rakúšanky, ktoré sa tesne pred koncertom učia texty s žvatlavím rakúskym prízvukom je naozaj smiešny.

Well oh they might wear classic Reeboks
Or knackered Converse
Or tracky bottoms tucked in socks
But all of that's what the point is not
The point's that there isn’t no romance around there

Singlovku When The sun Goes Down opäť spieva celá Arena a nasledujúce prvé akordy A Certain Romance pre tých skúsenejších predznamenávajú koniec. Žiadne prídavky, kajne cúgabe. Opice zahrali celý svoj skoro hodinu a pol dlhý set bez nepotrebného formálneho prerušovania. Jediná škoda, že na setliste neostalo miesto pre skladbu číslo 505, alebo aspoň ľubovoľný track z epečka Who The Fuck Are Arctic Monkeys. Ale asi by som chcel veľa...

Nech to znie akokoľvek klišéovite, Arctic Monkeys sú naživo schopní napumpovať do vás toľko energie, že aj po maximálne vyčerpávajucom koncerte ma človek chuť absolvovať to cele ešte aspoň raz. „Don´t believe the hype.“