Po upršanom decembrovom utorku, vlečúcom sa ako nový album PJ Harvey, určite poteší aj priemernejší koncert. Vystúpenie írskeho muzikanta Japea v bratislavskom Nultom prietore A4 bolo ešte o čosi lepšie. Nevadilo, ak ste poznali len pár singloviek, tak ako to bolo aj v mojom prípade, Jape vás bez problémov vtiahol do svojich farebných príbehov.
Sobota večer. V chladnom počasí pred Randalom postáva nezvyčajne pestrá zmes ľudí. Okrem klasických skupín punkerov, či študentov sa objavia aj matky (niektoré dokonca s deťmi) a veľa „bežných“ ľudí. Všetkých spájalo jedno – láska k Živým Kvetom.
Francúzska elektro-downtempo-dreampopová dvojka J.B. Dunckel a Nicolas Godin sa predsa len tento rok predstavili slovenskému publiku. Po sklamaní na Pohode sa uviedli v oveľa vyhovujúcejšom prostredí. Jedna irelevantná úvaha: Ak by mi bolo dopredu ponúknuté vybrať si medzi festivalovou open-air neistotou a zastrešeným priestorom zvaným familiárne P(i)KO, vyberiem si druhú možnosť. Zrušené vystúpenie v Trenčíne sa teda nakoniec ukázalo ako pozitívum.
The Rakes, Maxïmo Park, Kaiser Chiefs, Cold War Kids – to je len zlomok súčasnej britskej gitarovej scény, ktorá sa predstavila túto jeseň v hlavnom meste koncertnej jesene, vo Viedni.
V prípade koncertov Muse môžete vždy očakávať minimálne nadpriemerný zážitok. Druhýkrát sa mi to potvrdilo na ich "komornom" koncerte v budapeštianskej hale Lászla Pappa (podobnosť s Robom je tu čisto náhodná). Akýkoľvek "obyčajný" setlist kapela zvolí, akokoľvek dlho koncert trvá, vždy je to divadlo, ktoré vám stojí za všetky prachy. Za tých 1500 peňazí určite.
The Cinematic Orchestra, W.U.K., Vieden, Rakúsko - There is a house built out of stone*Wooden floors, walls and window sills...*Tables and chairs worn by all of the dust...*This is a place where I don't feel alone*This is a place where I feel at home...
Tohle není Pohoda. Ani Rock for People. Tohle je západní Evropa, která se nám stále jeví jako zamlžený sen festivalového návštěvníka. Tohle je Holandsko, či spisovně Nizozemsko, kde je možné vše. I festival bez bláta.
Tento rok sa už po tretíkrát na závodisku F1, blízko malebného Salzburgu, konal nezdravo gigantický Frequency festival. Nezdravo gigantický, pretože veľké festivaly sa väčšinou neobídu bez negatív. V prípade Frequency to bohužiaľ tento rok platilo dvojnásobne.
Od nevyspytatelného folk-rockového pesničkára s nálepkou ex - R.E.M. sa dalo po minuloročnom koncerte v Subclube očakávať všeličo. Trojhodinový koncert pre obecenstvo o počte okolo 20 ľudí, ktorý sa neskôr zredukoval na 8, bol asi nielen pre mňa bizarnou raritou. Stringfellow tri hodiny neúnavne chŕlil pesničku za pesničkou a medzitým stíhal pokrstiť najnovší album Stares Swan Songs, okomentovať a porozprávať všetko možné aj nemožné...Kto nebol môže ľutovať. Boris Filantrop vám prináša fotoreport.
Ak by sa písal rok 2004 a tohtoročný Sázavafest by sa konal vtedy, s tým istým lineupom, organizáciou, pozitívami aj negatívami, bol by som z neho totálne nadšený. Bol by to totiž môj druhý festival v živote. Lenže kalendár ukazuje úplne iný rok a ja som medzitým absolvoval toľko podujatí, že by som ich nedokázal spočítať na prstoch rúk a nôh.