INMUSIC

Hneď na začiatku vás do kresla/gauča/vodevr vtisne úvodná ukážka z newyorského koncertu Sigur Rós. V chladnom vzduchu zvoní Jónsiho prenikavý vokál, počuť gitary rozozvučané slákmi, a mňa opäť napadá aká je to škoda, že sa poetov z Islandu nepodarilo ani na tretíkrát dotiahnuť na Slovensko. Ani sa nenazdáte a sledujete scénku ako vystrihnutú z nejakej komédie o metalových kapelách. Vlasatý pán kopíruje rytmickú stopu bicích, tým spôsobom, že ju kolegovi heavy-island-metalistovi vyplieskáva na holý chrbát.

Dozvedáme sa niečo z kultúry a minulosti islandskej hudby a to priamo z úst samotných muzikantov. Skladateľ Hilmar Őrn Hilmarsson, Björk, Apparat Organ Quartet, alebo Barđi Johannsson (Bang Gang) vám vysvetlia prečo sú lokálne kapely tak súdržné a často spolupracujú, prečo sú islandskí muzikanti tak invenční, alebo ako bola vlastne táto scéna sformovaná. Tu sa otvára priestor pre načrtnutie prieniku punku na Island. Pod vplyvom vlny, ktorá vznikla v 80. rokoch kombináciou punku a surrealizmu sa objavujú kapely ako The Sugarcubes, striktne sa vyhýbajúce hlavnému prúdu. Prioritou je nebyť ďalšími islandskými U2 alebo Beatles...Podnapitý Ex-Blur/Gorillaz Damon Albarn, ktorého kamera náhodou odchytila niekde v centre Londýna sa vám bude snažiť vysvetliť poetiku tmavých islandských pláží.

Po krátkej odbočke do histórie ste svedkami tej najsúčasnejšej scény. Múm, kapela, ktorej sound je založený na skladbe všemožných zvukov, samplov a živých nástrojov, prevádza svoje štúdiové tracky k životu. Prekvapilo ma ako znejú presvedčivo a to aj v prípade koncertu s ich spriatelenou kapelou Slowblow. Podobným zoskupením ako Múm je Amiina, tri slečny, ktoré využívajú zvukovú koláž každodenného života s cieľom oživiť svoju hudbu. Je pre nich zaujímavejšie hrať sa s vysamplovanými zvukmi obďaleč prechádzajúcich áut, ako “len“ celý deň cvičiť hru na violončelo. Menšie mená striedajú overené. A tak sa nenudíte aj pokiaľ práve nevisíte len na islandskej muzike. Za zmienku stojí newyorský koncert Björk a jej živého prevedenia skladby All Is Full Of Love, či Sigur Rós prelínajúci sa s obrazmi islandských vysočín. Zvuk ide často mimo obraz a tak si po Islande naozaj aj pocestujete.

Neviem či vôbec niekde na tejto planéte existuje scéna, ktorá sa z hľadiska kvality v porovnaní s nedostatkom štúdií a veľkou konkurenciou, môže rovnať tej islandskej. Veď nakoniec posúďte sami: Národ o počte 300 000 ľudí, z toho 90 hudobných škôl, 6000 zboristov, 400 orchestrov, a k tomu všetkému si nezabudnite pripočítať gitarové, jazzové kapely a množstvo DJ-ov.

Problém inak pútavého dokumentu je v tom, že sa na príliš malej ploche snaží prezentovať neúnosne veľa hudobných žánrov. Pri tom by sa mohol radšej sústrediť na tie, v ktorých Islanďania naozaj vynikajú. Potvrdia vám to ukážky z koncertov Bang Gang, Trabant, Apparat Organ Quartet, či akustických Mugison. Občas mi uniká zámer režisérov Ari Alexandra a Ergis Magnússona, ktorý vás často metú rozhádzaným strihom. Iste, snažiť sa mozaikovito prezentovať rozmanitosť scény je jedna vec, ale prečo je potrebné vsadiť hlučný metal hneď za elektrizujúce vystúpenie Sigur Rós? Podobne je to s výberom prezentovaných kapiel. Kapiel ako je napríklad Mínus, ktorá sa dá v skratke označiť ako nudný metalový Iggy Pop. Film tak ku koncu pôsobí rozhádzaným dojmom. Niet sa čomu diviť, skúste vedľa seba postaviť, elektronickú farebnosť kapiel ako Múm a pre našinca až smiešny islandský hip hop. Nemožné.

Promo DVD poskytla distribučná spoločnosť Wegart.