INMUSIC

Pár „technických“ informácií na úvod:
Skupina, fungujúca v rozličnom zložení už od roku 1997 (!), pričom jednotlivci si aj predtým vychutnali pôsobenie v iných formáciách, má momentálne na svojom konte tri albumy. Najnovší z nich, Hnusné básne, si obšírnejšie priblížime na konci článku. Chalani v dnešných dňoch koncertujú v trojici: Ondrej Bagin (spev, gitara, basa), Peter Soós (klávesy, basa, gitara, vokály) a Gabriel Szalai (bicie, basa, vokály).

Čo od Kvetov Nikotínu môžete očakávať? Predovšetkým je to zrelý a predsa originálny a hravý zvuk. Inteligentné a zmysluplné texty. Chytľavé a predsa neprvoplánové melódie. A možno, pre niektorých poslucháčov, aj absolútnu závislosť. Nenadarmo je nikotín návyková látka.

Spevák nemá problémy „zabrúsiť“ do vyšších sfér, ale aj basové party mu idú prekvapivo dobre. Jeho prejav vhodne dopĺňa k spievaný text, ktorý sa pre mňa určite radí k nadpriemeru v slovensky spievajúcich kapelách. V textoch KN nepoužívajú zbytočné metafory (napriek tomu sú myšlienky pesničiek málokedy jednoznačné), intelektuálne reči, pritom sú dostatočne poetickí a dokážu chytiť za srdce. Gitara má svoj špecifický sound a náladovo dolaďuje, či razantne vedie jednotlivé pesničky. Naozajstným drahokamom Kvetov Nikotínu sú klávesy – ich zvuky sú rôznorodé, často sa využíva organ, klasické piáno, neboja sa ani elektroniky, v niektorých sklatbách navodzujú pocit spojitosti s Nickom Caveom, The Cure, občas dokonca The Doors. Zachovávajú si však originalitu, niektoré pesničky (Vlci...) vyslovene zdobia „slovansko-ruské“ melódie.

Aj pre drummer-mana zopár vrelých slov: bicie sú rozmanité, dokážu pritlačiť a ubrať tak, aby to jednotlivým pesničkám prospievalo.

Koncertný prejav je úprimný, nikto zo skupiny sa nesnaží nasilu pretláčať svoje ego dopredu, nesnažia sa o žiadne pózy, image je podradený hudbe. Práve v tomto sa najviac blížia ostatným slovenským kapelám.

Kvety Nikotínu majú pre prípadných nových fanúšikov ešte jednu veľmi prijemnu vlastnosť – nielenže si na ich myspace profile môžete vypočuť 4 pesničky z aktuálneho albumu, na svojich oficiálnych stránkach ponúkaju na stiahnutie zdarma všetky svoje albumy.

Pokiaľ vás teda tento článok aspoň trochu navnadil, alebo ste o kapele zachytili zmienku už predtým, mám pre vás jedinú radu – neodmietnite túto dávku nikotínu. Aj keď ste nefajčiar.

Hnusné básne

...ktoré vôbec nie su hnusné.

Posledný album Kvetov Nikotínu je rýchlejší a svižnejší ako jeho predchodcovia Vážky a Míľovým krokom. Neznamená to však, že by na ňom chýbali pomalšie, melancholické piesne. Celok začína pieseň v pochodovom tempe s velkým hitovým potenciálom – Kura, ktorú si dokážem bez problémov predstaviť v akomkoľvek slovenskom rádiu (ale pravdepodobne ju bude hrať maximálne FM, buďme realisti, tak dobre sa tu zase nežije...) Ďalšia na rade je Dnes, pre mňa najmenej zaujímavá pesnička albumu, tu by som vytkla podobnosť s Vetroplachom (čo však samozrejme nie je prirovnanie negatívne.) Škaredé káčatko s kúzelne jednoduchým textom a skvelou súhrou basy a gitary je treťou pesničkou Hnusných básní. Nasleduje melancholickejšia sebareflexívna Nahota s krásnou súhrou organu a rozbiehajúcich sa bicích. Čislom päť je pomalá hymna pre všetkých, čo zažili, alebo zažívajú vážny vzťah – Vlci. Nádherná pesnička s atmosférou Jakubiskových filmov a drastickým rozbehom v druhej polovici. Podľa mňa vrchol celého albumu. Ryba na súši, imaginatívna pieseň, ktorá trochu pripomína neskoré obdobie U2 je šiesta. Pichliače už sú naozajstný rock´n´roll na Caveovský spôsob – s „hammondkami“ a gradujúcim refrénom. Ďalšou skladbou postavenou na výborných klávesách sú Veci nás dvoch. Číslo deväť majú Kúdole prachu, pomalá pesnička, ktorá sa mi zdá menej originálna ako zvyšok albumu.

Za klávesy v desiatom songu, Izbe, by sa nemusela hanbiť ani skupina Rowlanda S. Howarda – These immortal souls, či Psí Vojáci. Rovnako je to s textom a spevom. Na koniec opäť niečo svižnejšie, výborný Barbar, melódiou v refréne a medzihre tak trochu evokujúci oddiel kozákov na diskotéke o 4:00 ráno.

Album pôsobí ucelene a je skvelým počúvaním napríklad cez daždivé jesenné, alebo studené zimné dni a večery. Nie je to depresívne ani ľahké počúvanie, je to úprimné a je to o živote. Minimálne ja som sa v Hnusných básniach našla. A stále trvám na tom, že sú všetko, len nie hnusné.