INMUSIC

Zeitgest sa totiž začína presne tam, kde sa zvukovo skončili albumy Machina a Machina II. Ako keby ani neexistovala sedemročná medzera medzi nimi. Lenže The Smashing Pumpkins mohli sedem rokov hibernovať, ale hudobný svet sa pohol.

Ich čaro však úplne nevyprchalo a takisto nezmizol aj jeden veľmi veľký tromf – schopnosť napísať silnú pesničku. Už to síce nie sú generačné výpovede ľudí deväťdesiatych rokov, ale Corgan a spol. (v tomto prípade "spol." znamená bubeník Jimmy Chamberlin, kedže o album sa postarali len títo dvaja páni) vedia do piesní včarovať niečo, čo pomáha tomu, aby ste ich už nikdy nevymazali z pamäti. Či už sa jedná o prvý singel Tarantula, pomalšiu Neverlost, That's the Way (My Love Is) s až prekvapivo popovým nádychom, alebo pompéznu zatváračku Pomp and Circumstances. Je paradoxné, že pre mňa najsilnejšie skladby sa nedostali na základnú edíciu albumu. Stellar je príjemný kúsok, výrazne odlišný od zvyšku albumu a ľahko by zapadol do niektorej z raných nahrávok Pumpkins, titulná Zeitgest je zase minimalistické akustické dielo, v ktorých bol Corgan vždy veľmi silný.

Skladby na Zeitgest majú jedno spoločné – keď sú spolu, tak ľahko medzi sebou zanikajú, no keď ich objavíte samostatne, môže sa stať, že objavíte poklad. Možno preto je Zeitgest rozpačitý, ale dobrý album. Nie je však ďalším nosným pilierom ich kariéry a je dosť pravdepodobné, že v budúcnosti bude označovaný za „ten comebackový". A popritom budú všetci veselo počúvať Siamese Dream alebo Mellon Collie and The Infinite Sadness. Nebudem sa im čudovať.